V dnešných časoch si to už veľmi neuvedomujeme, ale rovnako ako v minulosti sme závislí od poľnohospodárskej úrody. Naši predkovia boli spätí z matičkou Zemou  omnoho viac. To sa však netýkalo len ťažkej práce, ale aj vnímania prírodných zmien vo svojom okolí.

Obrady za účelom prosby či poďakovania dobrej úrody boli väčšinou, okrem náboženských ceremónií, sprevádzané  hostinou, zábavou spojenou so spevom a tancom.

Dožinková slávnosť sa konala po skončení žatvy, a teda nemala presne ustálený termín. Na konci žatvy sa na poliach zvyklo nechávať niekoľko nepokosených klasov zrelého obilia, v starých časoch nazývaných  Velesou bradou, ako aj niekoľko posledných snopov.

Rovnaký význam  mali aj posledné snopy, ktoré  sa použili na upletenie dožinkového venca a dožinkovej baby. Veniec hospodár zvykol zavesiť nad stôl alebo iné čestné  miesto, kde bol často až do Kračúna či budúcej jari. 

Menší dožinkový veniec sa dával na hlavu žnici, ktorá viedla dožinkový sprievod. Táto deva  bola oblečená zvyčajne do červených šiat a predstavovala šťastenu, bohyňu Doliu. Predtým, ako bol veniec vnesený do svätohája  a poliaty vodou či odovzdaný hospodárovi, obchádzali sa s ním všetky obydlia obce. Verilo sa, že príchodom sprievodu na čele s Doliou a  dožinkovým vencom bolo do obydlí vnášané šťastie a blahobyt.

Dožinkovou slávnosťou preberá žezlo nad prírodou bohyňa Oseň, dcéra  Pizmar  a Striboga,  volaná  aj   „Jeseňou“. Jej nástupom na trón je obdobie leta v podstate uzatvárané, začína leto babie, ktoré znenazdajky prechádza do jesene.