TRI KRUHY
Súkruženie Petra Kuzmišína
Básnická zbierka Petra Kuzmišína Tri kruhy je vyslovene súkromnou záležitosťou. Autor v nej uverejňuje texty z obdobia vyše desiatich rokov, ktoré predstavujú jeho básnický životopis prakticky od „narodenia“ až po súčasnosť. (Na ilustráciu „prenatálnych“ spisovateľských ambícií je do prvého cyklu zahrnutá aj detská riekanka o medveďoch.)
Pri čítaní Troch kruhov môžeme pozorovať Petrov básnický vývoj, neúnavné hľadanie vyhovujúcej poetickej i životnej polohy, vedúce nevyhnutne raz do náručia múz a inokedy do slepých uličiek. Pre úplné počiatky jeho tvorby sú príznačné juvenilné básne plné veľkých slov a nekompromisných vyhlásení na ťažké filozofické témy, ktoré, i keď o ich úprimnosti nemožno pochybovať, sú prevažne naivne tézovité. Druhú skupinu tvoria básne zväčneného okamihu, zachytávajúce poéziu prebdených nocí a obrodzujúcich východov slnka, ktoré už vďaka téme pôsobia prirodzenejšie a spravidla patria k tým vydarenejším. Z formálneho hľadiska prevládajú texty epigramatického charakteru a hoci niekedy trpia na kostrbatú pointu, zvolený žáner s autorovou fotografickou poetikou funkčne korešponduje.
V druhej časti, či lepšie v druhom kruhu, sa Peter zameriava na prírodu, večnú inšpirátorku básnikov, a pomocou klasickej štruktúry štyroch ročných období a impresionistickej licencie mapuje škálu jemných citových odtieňov, ktorú zastrešuje motív ustavičnej zmeny.
Tretí kruh, básne z posledných rokov, pôsobí najvyzretejšie, i keď neodtajuje spojivo s predošlými. Autorovi sa podarilo celkom úspešne vycibriť obľúbenú skratkovitú formu, v mnohom inšpirovanú japonským haiku, a dosiahnuť hutné a vyvážené texty s jasným významovým jadrom. Básne tretieho kruhu sú najsilnejším tromfom zbierky. Netreba však zabúdať, že cestu k nim prekliesnili verše z prvého a druhého kruhu, bez ktorých by knižka nevravela o Petrovi celú pravdu.
Peter Kuzmišín svojou poéziou potvrdzuje onú potrebu všetkých mladých básnikov pomenovať to, čo zažívajú, a dať tomu nejaký vnútorný poriadok. Nepotrebuje na to zložité žánrové formy, výbušné metafory či odkazy na autority a reálie. Stačia mu jednoduché slová, záber na detail a vlastná mytológia, ktorá odráža jeho nekonvenčné videnie sveta.
V postmodernom veku rafinovaných koktailov sú jeho verše dúškami čistej vody priamo zo studne, ktorá síce nevyvolá extázu chutí, ale príjemne osvieži bez rizika žalúdočných ťažkostí.
Vlado Kmec
